Na juh od naposledy spomínaných kuriálnych dedín ležalo niekoľko ďalších kuriálnych dedín, v ktorých síce nežili také významné rody ako vo vyššie uvedených dedinách, ale aj tak stoja aspoň za krátku zmienku. Na juh od Rakova a Lehôtky v tesnej blízkosti už spomínaných dedín Karlová a Laskár ležala dedina Valentová. V druhej polovici 15. storočia sa tam spomínajú zemania s menami Ján Poláček, ktorý sa spomína v rokoch 1453 a 1457, Pavol (1475) a Martin Kohút (1487). Zemania z Valentovej používali od 16. storočia mená Zeman a Paľa, ojedinele aj meno Valentovský. V roku 1583 sa tam spomína zeman Jur Paľa alias Valentovský, ktorý sa tri roky predtým spomína ako Zemen alias Paľo. Neskôr sa tam spomínajú dve príbuzné rodiny, jedna s menom Zeman, druhá s menom Paľa. Rodina Zeman si neskôr zmenila meno na Nemes. Pod týmto meno sú uvedení aj v súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709.
Ďalej to boli Blažovce, ktoré boli pôvodne majetkom Serafilovcov zo Slovenského Pravna. Blažovce neskôr patrili viacerým zemianskym rodinám, najprv Dúbravickým z Dúbravice vo Zvolenskej stolici, neskôr Rakovským a neskôr v 17. storočí zase Turanským z Turíka v Liptovskej stolici, Besnákovcom z Nitrianskej stolice alebo Čertovcom z Laclavej. V tesnom susedstve Blažoviec bola malá kuriálna dedina alebo skôr len samostatná kúria Medziház, ktorá patrila od roku 1534 rodine Medovarovcov, ktorí mali predtým majetok v Dolnej Mútnej, ktorý ale pripadol Kremnici, po tom čo sa Medovarovci zadlžili u Kremnice a nevrátili svoj dlh. Prvým spomínaným zemanom z rodu Medovarovcov bol Juraj Medovar, ktorý sa priženil v roku 1426 medzi zemanov z Mútnej. V 17. storočí pribudli v Medziháze a Blažovciach aj Duchoňovci, nová zemianska rodina, povýšená do šľachtického stavu v roku 1609. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa spomínajú v Medziháze Medovarovci a Duchoňovci. Medovarovci a Duchoňovci sa v 17. storočí dostali aj do susedných Bodovíc. Kuriálna osada Medziház zanikla v 18. storočí. Už v čase, keď Matej Bel písal svoje Notície tam bolo už len opustené pole.
V tesnom susedstve Blažoviec a Medziháziu boli ďalšie dve kuriálne dedinky Bodovice a Vachotovice. Tieto mali spoločný pôvod a rovnako aj zemianske rodiny, ktoré v nich žili. V roku 1258 daroval kráľ Belo IV. časť zeme s názvom Žarnovica (nazývala sa tak podľa potoka Žarnovica - dnes Teplica, ktorý pramení vo Veľkej Fatre a vlieva sa do Turca neďaleko Blažoviec) Pavlovi synovi Barana a Ladislavovi synovi Vachota na ich žiadosť, keď ho žiadali, aby im k ich majetku jedného poplužia zeme v zemi Žarnovica, ktorý kúpili daroval ešte jedno poplužie v susedstve ich majetku. Kráľ Belo IV potom v roku 1266 potvrdil, že Pavol syn Barana a Ladislav, Itimir, Gregor a Benedikt synovia Vachota sú praví šľachtici a potvrdil im držanie zeme s názvom Žarnovica (Sarnoucha). V roku 1294 sa tam spomínajú Ladislavovi synovia Vojislav, Tyba (jeho potomkami boli už spomínaní zemania z Jazernice – rod Jezernický), Tomáš a Ivanka, Gregorovi synovia Nedelič a Ladomir a Itimirov syn Teodor. V roku 1299 kúpili Gregorovi synovia Nedelič a Ladomir, Pavlovi synovia Štefan a Bodo a Itimirov syn Teodor kus zeme zo západnej časti neďalekého Černakova (villa Czernakow), zaniknutej dediny, ktorá ležala pri potoku Čierna voda od tamojších zemanov, Lecha a Uroša synov istého Polena a Hocka, ktorý bol synom istého Janka. Na týchto majetkoch spomínaných zemanov vznikli potom spomínané dediny Vachotovice, ktorú vlastnila rodina Vachot a Bodovice, ktoré patrili príbuzným rodinám Bodo a Bada. Všetky tri spomínané drobné zemianske rodiny Bodo, Bada a Vachot boli potomkami spomínaných zemanov z 13. storočia. Dedina Bodovice sa do 15. storočia nazývala Žarnovica (Sarnoucha, Sarnoucza). Najneskôr od roku 1504 sa bodovickí zemania delia na rodové línie Bodo a Bada. Od 17. začiatku storočia sa v Bodoviciach objavujú aj Medovarovci a po nich neskôr aj Duchoňovci, ktorí tam prenikli zo susedného Medziházu, získali majetky v Bodoviciach a usadali sa tam. V 2. polovici 17. storočia pribudla v Bodoviciach rodina Hagarovcov, čo boli pôvodne kvartalisti (nezemania priženení do zemianskej rodiny), ktorí sa priženili do rodiny Bodo a v roku 1669 boli povýšení do šľachtického stavu a zaradili sa teda medzi riadnych zemanov. Hagarovci sa rozšírili aj do niektorých ďalších turčianskych dedín, napr. Abrahámovej. Duchoňovci sa vytratili z Bodovíc v 18. storočí. Ostatné rodiny tam pretrvali do novších čias. Rodiny Bodo a Bada žijú v Turci dodnes, Badovci žijú aj v priamo v obci Blažovce (Bodovice sú dnes časťou obce Blažovce). Ich príbuzní z rodiny Vachot sa z Turca vytratili a zrejme vymreli v 19. storočí, posledný z nich bol Imrich Vachot, ktorý zomrel v roku 1861. Dedinka Vachotovice úplne zanikla.
Na časti zeme Žarnovica, ktorá ležala južne od naposledy spomínaných Bodovíc vznikli kuriálne dediny Bodorová, Kevice a Paraštiná. Zemianske rodiny, ktoré ich vlastnili boli rovnako väčšina zemianskych rodín v Turci slovanského pôvodu, ale na rozdiel od väčšiny turčianskych zemianskych rodín neboli domáceho pôvodu, ale ich predkovia pochádzali z Českého kráľovstva a pôvodne (pred príchodom do Turca) slúžili na hrade Hričov v Trenčianskej stolici. Títo hostia z Českého kráľovstva boli bratia Namyslav a Vido. Za svoju službu na Hričovskom hrade získali v 13. storočí majetkové donácie v Turci.
Namyslav získal dedinu Konotopu, ktorá sa neskôr nazývala Ivančiná, podľa jeho syna Ivana. Jeho rodina vymrela v 15. storočí. Jeho brat Vido získal časť zeme, ktorá sa nazývala Žarnovica (Sarnoucha), kde vznikli kuriálne dediny Bodorová, Kevice a Paraštiná. Pôvodne kuriálna dedina Bodorová (podľa Vidovho syna Bodora) neskôr stratila charakter kuriálnej dediny, keď zemania Vidovci z Borodorovej (priama vetva Vidových potomkov) vymreli koncom 15. storočia. Dediny Kevice a Paraštiná zostali zemianskymi dedinami. Rodina Kevických je zrejme bočnou vetvou Vidovcov z Bodorovej. Zemania z Kevíc používali pôvodne meno Kyseľ, ktoré sa prvý krát objavuje v roku v roku 1413, kedy sa v Keviciach spomína istý Ján Kyseľ (po latinsky Johannes dictus Kyszel). Zemania s menom Kyseľ sa potom často objavujú v rôznych listinách v 15. a 16. storočí. Meno Kevický sa prvý krát objavuje v roku 1576, kedy sa spomína Ján Kevický, ktorý bol neskôr podžupan Turčianskej stolice v a to rokoch 1589 až 1591. V roku 1584 sa spomína jeho príbuzný Job Kewiczky de Kewicz. V 17. storočí sa objavujú v Keviciach aj bočné línie rodu Kevický – najmä Chrevada a Štefanoviech. Niektorí členovia rodu opustili v 17. storočí Turiec a rozšírili sa najmä do Šarišskej a Abovskej stolice a neskôr aj do Komárňanskej, Liptovskej, Hontianskej, Spišskej a Gemerskej stolice. Z týchto treba spomenúť najmä Jána Kevického, ktorý bol richtárom v Košiciach v rokoch 1646 a 1653. Kevickí žijú v Turci dodnes, najviac ich dnes žije vo Veľkom Čepčíne. Ich príbuzní z rodiny Paraska z Paraštinej, ktorým v minulosti patrila kuriálna osada Paraštiná žijú dnes tiež vo Veľkom Čepčíne. Iná línia Vidových potomkov sa dostala ešte koncom 14. storočia (1381) do majetku malej kuriálnej osady Dvorec, ktorá vznikla v priestore Ivančinej a pôvodne bola majetkom potomkov Namyslava. Ich potomkami boli zemania zo zemianskej rodiny Konček z Dvorca (Konchek de Dworcz - 1489). Meno Konček sa v tom čase zapisovalo ako Konchek, Konczek, Kontchek alebo Koncsek. Kuriálna dedinka Dvorec ako Dworcz, Wdwarcz, Dworecz, Dworetz atď. Rodina Konček sa v 16. a 17. storočí hodne rozvetvila na viacero rodových línií, ktoré používali aj vlastné prímená a to buď v spojení s menom Konček alebo aj samostatne. V 16. a 17. storočí to boli napr. línie Krajčovie(ch), Šimunovič, Medveďoviech, Davidovie, Zachar(oviech) alebo Šťastný. Medveďoviech sa neskôr začali písať najmä ako Ursíny (zo slova Ursus – po latinsky medveď). Niektoré rodiny používali svoje prímená aj samostatne, bez mena Konček, napr. rodina Šimunovič. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa v Dvorci spomínajú zemania s menami Konček, Konček alias Davidovie a Šimunovič. Končekovci sa od 17. storočia rozšírili aj do iných stolíc v Uhorsku, na Slovensku aj v dnešnom Maďarsku. Potomkovia rodu Konček žijú v Turci dodnes.
Dedina Veľký Čepčín rovnako aj ako aj neďaleký Malý Čepčín, ktoré ležia neďaleko Kevíc patrili tiež zemianskym rodinám slovanského pôvodu, ktoré tiež mohli mať pôvod v Českom kráľovstve a ktorí podobne ako predtým menovaní slúžili na Hričovskom hrade. Ich český pôvod však na rozdiel do vyššie spomenutých nie je istý, mohlo sa jednať aj o Slovákov z Trenčianskej stolice. Veľký Čepčín (Chepchyn) a susedná dedina Černakov (Chornukov) sa spomínajú v roku 1263, kedy sa spomínajú ich majitelia Janko a Pavlík synovia Sudruna a ich príbuzní Krupec syn Hájka, Hrubin, Milost, Mladen, Premlad, Tivan a Potuch. Kráľ Belo IV. ešte v tom istom roku daroval niektorým z nich (Jankovi, Pavlíkovi, Krupcovi a Milostovi) neobývaný les Mútna (Muthna) južne od dnes už neexistujúcej dediny Mútna. Neskôr sa spomínajú ako šľachtici z Mútnej a Čepčína (Muthna et Chepchyn). Zemania z Mútnej a Čepčína viedli od 15. storočia spory s Kremnicou, ktorá sa postupne dostala do majetku v Mútnej. Jedna z rodín zemanov z Mútnej a Čepčína Batizovci získali v roku 1437 dedinu Malé Mošovce susediacu s Veľkým Čepčínom, ktorá sa potom začala nazývať Malým Čepčínom a pôvodný Čepčín sa začal nazývať Veľkým Čepčínom. Časť tejto rodiny začala koncom 15. storočia používať meno Čepčanský (Czepczansky) V roku 1491 sa spomína pod týmto menom slúžny Andrej Čepčanský. V rokoch 1498 a 1505 sa spomína Ján Čepčanský a v roku 1509 Juraj Čepčanský. Batizovská rodina, resp. rodina Čepčanských sa časom ďalej rozvetvila a od 16. storočia sa v Malom Čepčíne objavili rodiny Piatroviech (neskôr používali najmä meno Hlavatý), Bernátoviech, Jankoviech a Matušoviech. Rodiny Piatroviech a Bernátoviech pochádzajú zrejme od zemanov, ktorí sa v roku 1578 spomínajú pod menami Piater Czepczansky a Bernat Czepczansky. Meno Čepčanský si zhruba od konca 17. storočia začali písať najmä v tvare Csepcsany alebo Csepcsányi. Potomkovia zemanov z Malého Čepčína s menom Čepčány alebo Čepčáni žijú v Turci dodnes (aj keď nie priamo v Malom Čepčíne). Časť zemanov z Veľkého Čepčína používala už od 14. storočia meno Vladár, ktoré je prvý krát zaznamenané v roku 1383, kedy sa spomína Benedictus filius Wladar (Benedikt syn Vladára). Slovo Vladár sa v minulosti používalo aj ako osobné meno, najmä u Čechov a Poliakov. Vladárovci sídlili spočiatku hlavne v Mútnej, neskôr vo Veľkom Čepčíne. V roku 1509 založili Mútnu Kremnici a na trvalo sa usadili vo Veľkom Čepčíne. V roku 1523 predali svoj majetok v Mútnej Kremnici, ale vymohli si aby mohli aj naďalej užívať lesy. Ich spory s Kremnicou sa tiahli až do 18. storočia. Vladárovci sa v Čepčíne už v 16. storočí dosť rozvetvili a objavujú sa rodové línie Adamovie, Šándor(ovie), Ištvánovie, Gašparovie, Danielovie, Bendík, Uriel, Baltazárovie, Martinkovie, Ulička atď. Niektoré vetvy rodiny Vladárovcov používali neskôr svoje prímená často aj samostatne, bez mena Vladár – napr. vetvy Šándor, Uriel, Gašparovie alebo Ištvánovie. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sa vo Veľkom Čepčíne spomínajú zemania s menami Vladár, Csepcsany (Čepčány) – zemania z Malého Čepčína, Šándor, Uriel, Ištvánovie, Gašparovie (vetvy rodu Vladár), Bizoň a Bezek. Rodina Bezek pochádzala z Novohradskej stolice a nebola v príbuzenskom vzťahu s Vladárovcami. Vladárovci žijú v Turci aj v samotnom Veľkom Čepčíne dodnes.
Najjužnejšími kuriálnymi dedinami v Turci, ak nepočítam tie dediny ktoré svoj charakter kuriálnej dediny stratili už v stredoveku (napr. Háj) alebo úplne zanikli (ako napr. spomínaná Mútná) boli dediny Zorkovce a Rakša. Dedina Zorkovce (dnes časť Turčianskych Teplíc) dostala svoje meno podľa istého Ladislava zvaného Zork(o) od ktorého si odvodzuje svoj pôvod aj rodina Zorkovský. Meno Zorkovský používali od 15. storočia. V roku 1495 sa spomína zeman Gregor Zorkovský v latinsky písanej listine ako Gregorius Zorkovsky. Už pred tým sa spomínajú zemania zo Zorkoviec ako de Zork, de Zorkow, de Zorkouch alebo de Zorkowicz, najmä v 14 a 15. storočí. V 16. storočí a 17. storočí sa spomínajú zemania zo Zorkoviec vždy pod menom Zorkovský, napr. v roku 1577 sa spomínajú Gregor a Ján Zorkowski. Gabriel Zorkovský bol v roku 1672 podžupanom Turčianskej stolice. V 18. storočí sa niekoľko Zorkovských odsťahovalo z Turca, najmä do Zvolenskej a Tekovskej stolice. Až do druhej polovice 18. storočia sa písali ako Zorkovský. Pod menom Zorkovský (Zorkovszky) sú uvedení aj súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709. Od druhej polovice 18. začali zemania z rodu Zorkovský používať najmä formu Zorkóczy. Do začiatku 19. storočia postupne prevážila forma Zorkóczy, časť rodu však naďalej zostala pri pôvodnej forme Zorkovský. V 19. storočí je treba spomenúť najmä národovca, spisovateľa a evanjelického kňaza Karola Jaroslava Zorkócyho, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici. Bol členom Matice slovenskej. V 20. storočí bol významnou osobnosťou Turca Fedor Zorkócy, ktorý bol za 1. Československej republiky tajomníkom Klubu slovenských turistov a lyžiarov a ktorý prispel k rozvoju turistiky v Turci. Počas SNP bol podpredsedom ORNV v Martine a po vojne sa politicky angažoval v Demokratickej strane. Potomkovia rodu Zorkovský žijú v Turci dodnes. Väčšinou sa píšu ako Zorkócy, Zorkóczy alebo Zorkóci. Len malá časť z nich používa formu Zorkovský.
V tesnom susedstve Zorkoviec boli dediny Nedožery a Svätý Michal spojené s v stredoveku dosť významnou rodinou Thuróczi. Šľachtici z tejto rodiny boli v mužskej línii príbuzní s rodinou Zorkovský, v ženskej línii boli potomkami zemanov, ktorí získali donáciu na Nedožery v roku 1278. Pôvodní zemania z Nedožier mali spoloční pôvod so zemanmi z Polerieky a Abrahámovej, ktorá bola pomenovaná podľa Abraháma z Polerieky. Pôvodní zemania z Polerieky a Abrahámovej vymreli a Polerieka stratila charakter kuriálnej dediny a dostala sa do majetku Znievskeho panstva a neskôr spolu s ním do majetku prepozitúry v Kláštore pod Znievom. Dedina Abrahámová (dnes Abramová) zostala kuriálnou dedinou, ale dostala sa do majetku iných zemanov, pričom nie je vylúčené, že niektorí z nich mohli byť aspoň v ženskej línii v príbuzenskom vzťahu s pôvodnými zemanmi. Príbuzní zemanov z Polerieky dostali donáciu na Nedožery v roku 1278. Do vlastníctva Nedožier sa dostali aj zemania z Polerieky. Juraj, syn Abraháma z Polerieky dal zapísať do Turčianskeho registra listiny na Polerieku a Nedožery. Ich potomkovia sa dostali do príbuzenského vzťahu so zemanmi so Zorkoviec, ktorí sa takto dostali do vlastníctva v dedinách Nedožery a Svätý Michal. Dedina Svätý Michal bola pôvodne farská osada, ktorá vznikla okolo kostola sv. Michala. Táto sa dostala do vlastníctva zemanov z Nedožier. Po roku 1410 sa vo vlastníctve dediny Svätý Michal spomína Ján syn Štefana z Nedožier. Po jeho smrti získal v roku 1436 majetky v Nedožeroch a Svätom Michale Peter de Thurocz, ktorý pochádzal zo Zorkoviec a bol z rodiny zorkovských zemanov. Tento Peter, brat Ondreja zo Zorkoviec získal v roku 1407 dnes už neexistujúcu dedinu Pýr v Hontianskej stolici, kde sa na dlhý čas usadil. Keďže pochádzal z Turca, tak tam začal používať meno Thuróczi. Po získaní Nedožier a Svätého Michala používal meno Peter Thuroczy de Sent Mychal. Jeho synom bol kronikár magister Ján Turóczi, ktorého syn Mikuláš Thuróczi bol v rokoch 1521 až 1528 županom Turčianskej stolice. Jeho dcéra sa vydala za Pavla Nyáryho a po jeho smrti, ktorou vymrel rod Thuróczi prešli majetky rodu Thuróczi na rodinu Nyáry.
V tesnom susedstve posledne spomenutých dedín leží bývalá kuriálna dedina Rakša. Dedina sa uvádza ako villa Raxa v donácii z roku 1280 pre Mikša syna Rakšu a jeho príbuzných Drahuša, Ruthena a Urbana. Podľa donácie boli obdarovaní dovtedy poddaní z radov domáceho obyvateľstva. Meno Rutehen však naznačuje východoslovanský pôvod takto pomenovaného človeka (Ruthen – Rusín), zrejme to ani nebolo jeho vlastné meno, ale pomenovanie na základe jeho rusínskeho pôvodu, zrejme z Haliča. Ostatní však mohli byť domáceho slovenského pôvodu a spomínaný Ruthen sa mohol len priženiť do ich rodiny. Samotná rodina Rakšanských však bola zrejme potomstvom Drahuša, ktorý bol zrejme domáceho pôvodu ako o tom svedčí listina kráľa Karola Roberta z roku 1340, ktorou boli do vlastníctva Rakše opätovne uvedení pôvodní majitelia. Zemania z Rakše používali najmä priezvisko Rakšanský, neskôr od 17. storočia ho používali najmä v podobe Rakšányi. Priezvisko Rakšanský je prvý krát doložené u Andreja Rakšanského v roku 1493, ktorý sa písal ako Rakssenczky. Zemania z Rakše dostali v roku 1476 od kráľa Mateja Korvína aj majetok (dom a pozemok) v mestečku Mošovce neďaleko Rakše. Okrem mena Rakšanský však používali aj iné mená, ktorými sa rozlišovali jednotlivé vetvy rodu. Niektoré z nich sa používali aj samostatne. Najstarším z nich je meno Rešetár, ktoré sa často používalo aj samostatne. Neskôr pribudli línie Janikoviech, Benikoviech, Štastný, Kubáň, Šimonoviech a Štefanoviech. A ešte vetva Kňazeje, ktorej zakladateľom bol evanjelický kňaz Ondrej Rakšanský. V súpise šľachty Turčianskej stolice z roku 1709 sú všetci zemania z Rakše uvedení pod menom Raksany (Rakšány). Okrem Turca pôsobili aj v niektorých iných stoliciach, napr. v Tekovskej, Zvolenskej alebo Hontianskej stolici. Magister Matúš Rakšány bol v 17. storočí rektorom bol na škole v Kremnici. Pavol Rakšáni bol richtár v Banskej Bystrici v rokoch 1798 až 1803 a 1811 až 1822 a bol tiež dozorcom slovenskej evanjelický cirkvi v Banskej Bystrici v roku 1784. V 20. storočí je treba spomenúť najmä Dezidera Rakšányho z Banskej Štiavnice, ktorý bol významný právnik a diplomat. Po 2. svetovej vojne pôsobil ako veľvyslanec Československej republiky v Belgicku a v Luxembursku. Potomkovia tohto rodu žijú v Turci dodnes, aj keď už nie priamo v Rakši. Žijú najmä v neďalekých Turčianskych Tepliciach. Väčšina z nich si píše meno v tvare Rakšáni.
- pokračovanie
Komentáre